Vzácnosť spojení

Tak mi došlo, že si čím ďalej tým viac uvedomujem vzácnosť spojení, kde si ľudia nie len rozumejú v spoločných témach, ale hlavne si pri tom vedia poskytnúť plnú a láskavú pozornosť. Naplno sa pritom vnímať a vidieť. Zároveň mi čím ďalej, tým viac, doslova vadia spojenia, pri ktorých ľudia nenechajú druhých dokončiť vetu, myšlienku, skáču do reči, alebo často ani nedokončia tému a chytajú sa každej ďalšej a ďalšej naskočenej myšlienky. Je to akoby premýšľali nahlas (a veľa). Akokoľvek by sme sa mohli navzájom inšpirovať, toto energetické nastavenie to spojenie úplne degraduje a stáva sa pre mňa príťažou.

Je to čím ďalej tým viac vyčerpávajúce a je to ďalšia rovina sebalásky ktorú si plne uvedomujem. Za následok to má, že sa niektorým spojeniam zámerne vyhýbam a že si ešte viac vyberám s kým trávim čas. Čo znamená aj to, že trávim viac času sama a keď už niekam idem, snažím sa byť verná sebe a vnímať čo pri tom človeku cítim a či mi to robí dobre. Najjednoduchšie je to s cudzími ľuďmi pri chvíľkových interakciách - z tých sa odchádza vždy najľahšie. Ale s niekým, koho vidím prvý krát a sme "odsúdení" spolu tráviť nejaký čas, neostáva vlastne nič iné, iba si nastaviť ešte pevnejšie hranice a vymedziť si osobný priestor.

Pre empatov a senzitívnych ľudí to môže byť veľká výzva, pretože od nich ľudia tak akosi automaticky očakávajú že im budú načúvať. Ale my nič nemusíme. Všetko toto sa deje práve preto, aby sme sa naučili vymedziť. Aby sme si uvedomovali stále viac čo/kto nás oberá o energiu, kedy sa to deje a čo to má za následok.

Energia ktorou disponujeme, totiž nie je nekonečná. Všetci jej máme niekedy viac a niekedy menej. Záleží ako sa vyspíme, čo a koľko toho práve robíme a prežívame. Rozdiely pozorujeme počas dňa, niektorí ľudia sú senzitívnejší počas splnu, inak vnímame svoju energiu v každom ročnom období a nám ženám sa pochopiteľne mení aj počas cyklu.

Naučiť sa počúvať svoje telo (a intuíciu) a dať si ten luxus netlačiť na seba, neprepínať sa a nenútiť sa do výkonov/spojení keď na to nemám, nebolo pre mňa vždy samozrejmé. Pochádzam z rodiny, kde sa veci museli robiť. Či už to bolo nadmerné upratovanie, alebo napríklad aj chodenie do kostola. Bol to večný boj. Boli samozrejme aj veci, ktoré sa nesmeli a tam sme tiež spolu bojovali. Vytváralo to vo mne vnútorný tlak, ktorý aj po tom, čo som už dávno odišla z domu, trval - pretože som si ho stále vytvárala ja sama. Keď si dnes niečo naplánujem, ale cítim, že na to práve teraz/v ten deň nemám, tak si napríklad dlhšie pospím, alebo zvolím inú činnosť, ktorá ma tak nevyčerpáva. Je to samozrejme oveľa jednoduchšie keď človek nemá rodinu, ale som presvedčená, že aj rodina môže fungovať tak, že sú k sebe jej členovia v tomto ohľaduplní. Nie je tam tlak na výkon a nútenie do činností za každú cenu keď človek práve potrebuje vypnúť a dobiť si baterky. Keď to samozrejme nevedia rodičia, ťažko sa to naučia ich deti. Ono to však aj tak raz príde, že sa človek bude musieť naučiť oddychovať. Keď nie inak, tak s určite s vekom.

Čo však je nemenej dôležité, je osobná disciplína. Tá hranica medzi tlakom a disciplínou môže byť tenká, ale človek neustále hľadá balans vo všetkom. Učíme sa čo je pre nás podstatné, čo sa deje v ľahkosti a do čoho sa musíme naopak nútiť. Je energia ktorú môžeme (a dobrovoľne chceme) vydať a tá, o ktorú prichádzame pri robení toho, čo nás vyčerpáva. Napríklad budem upratovať vtedy, keď cítim, že chcem. Vtedy to budem robiť s radosťou a nemusím to robiť len preto, že je práve sobota.

A je to úplne rovnaké pri ľuďoch. Dovoliť si nepustiť k sebe ľudí, ktorých spoločnosť nám z nejakého dôvodu nerobí dobre, je tiež len zdravé vymedzenie sa a ochrana vlastného zdroja energie. Ten program že "musím" znášať prítomnosť niekoho s kým to neprúdi v ľahkosti je ošemetná vec, ale je to zas len tréning pri ktorom zisťujeme o sebe niečo nové a učíme sa o tom, čo nám prospieva a čo už nie.

Ďakujem za toto poznanie.

S láskou, Karin / FB Cesta duše s Karin

Autor: Karin
Zdroj: Cesta duše s Karin

Sdíleno s laskavým svolením autora