Naša kultúra oslavuje ľudí, ktorí sa za nič na svete nevzdávajú

Vo väčšine firiem hľadajú ľudí ktorí majú "ťah na bránku", sú "odolní voči stresu", majú "drive". A aj v živote to tak často vnímame. Ten, kto sa vzdá, je často vnímaný ako niekto slabý, nestabilný, ako niekto, kto nezapadá, nemá ambície.

Myslím si, že toto môže byť veľmi toxické, keď sa to berie ako dogma, ktorej sa držíme rigidne vo všetkom a za každých okolností.

Je samozrejme obdivuhodné, ak niekto zápasí so svojou slabou voľou a vďaka tomu získava väčšiu disciplínu v stravovaní, viac športuje, zdokonaľuje sa v tom čo ho baví, či sa zbavuje svojich zlozvykov, či závislostí a pracuje na sebe. To je úžasné!

Ale závislí môžeme byť aj na toxických vzťahoch a často si myslíme, že ak sa vzdáme, prehráme.

Keď nedokážeme opustiť vzťah, situáciu, prostredie, spoločnosť, či prácu, napriek tomu, že cítime, že vieme, že to nie je dobré pre naše duševné zdravie, keď sa tam necítime bezpečne, ak vieme, že sme manipulovaní ale jednoducho nedokážeme odísť (pretože sa zároveň bojíme = máme pocit, že to, čo bude nasledovať nezvládneme), keď si myslíme, že nemáme inú možnosť - tak v takýchto vzťahoch a prostrediach stále zotrvávame.

A práve tam a v tom je ukrytá tá lekcia, ktorú preto, že tam stále sme, ešte stále z nejakého dôvodu potrebujeme. Preto z nej ešte stále nedokážeme odísť.

Poviem vám, že ja som sa vzdala nespočetne krát. Odišla som z väčšiny svojich bývalých zamestnaní. Z pár z nich ma vyhodili (vďaka Bohu!). Kedysi sa totiž nenosilo meniť prácu často. Môj životopis bol ale vždy veľmi pestrý a boli všetko skúsenosti na nezaplatenie.

To isté sa dialo v mojich vzťahoch. Zo všetkých som odišla ja. Dnes už viem, že na tom mali podiel aj moje veľké zranenia (že ma opustí ten partner, tak to radšej urobím ja), nezdravé očakávania, spoluzávislosť atď., ale tak nejak som vždy vedela kedy odísť. Keď som nad tým dnes premýšľala, napadla ma taká paralela.

Som rak a celý život som sa tomu znameniu smiala. Necítila som sa ani taká citlivá, senzitívna, ani zraniteľná ako v popise toho znamenia astrológia uvádza. Vôbec som sa s tým nestotožňovala, bola som tvrdá (hlavne na seba), odpojená od seba vďaka svojim zraneniam ktoré si vytvorili veľmi tvrdú "chrastu".

A tento "pancier" som nosila veľmi dlho. Už mi bol malý, bol nekomfortný, tlačil ma, bolelo to... a presne tak som sa cítila aj vo svojom tele. Nebol to domov ktorý som milovala. Nepáčilo sa mi na sebe mnoho vecí a to malo za následok poruchy prímu potravy, nízku sebahodnotu a závisť voči vyšším, štíhlejším, krajším...(to je na samostatný príbeh).

Ale čo som tak nejak vždy vedela, bolo, že už mi niekde nie je dobre. A tak som odchádzala. Z práce, zo vzťahov, z domu...

Ako rak. Rak totiž nikdy nežije vo vode, ktorá nie je čistá (voda = emócie). A to mi nie len že ostalo do dnes, ale ako ma postune život učí, tak som medzitým už stihla zhodiť ten starý, malý a nekomfortný pancier a vytvorila si nový, ktorý musel samozrejme znovu spevnieť. Ale už je to pancier iný. Nie je to necitlivá chrasta, sú to pevné hranice vytvorené životnými skúškami, ktoré chránia zraniteľné citlivé vnútro, ktoré sa medzitým prebudilo.

A ja už som rak ako vyšitý, ktorý svoju citlivosť už ani náhodou neignoruje, svoju intuíciu nepotláča a svoje emócie si dovoľuje prežívať naplno. A presne vďaka tomu si nemôžem dovoliť tolerovať nikoho, v koho spoločnosti sa môj vnútorný radar rozbliká a rozhučí tak, až mi ten pancier nadskakuje.

A to nie je vo výsledku nič iné, ako práca na sebaláske, ktorá sa samozrejme zďaleka netýka len rakov, ktorí hľadajú sami seba.

S láskou, Karin / FB Cesta duše s Karin

Autor: Karin
Zdroj: cestaduseskarin

Sdíleno s laskavým svolením autora