Je jedno,čo hovoríš…

Minule som sa na fejsbúku potkla o jedno nádherné vyjadrenie: “Je jedno, čo hovoríš, pokiaľ ja cítim inak.”

Zdvihlo mi obočie, šla som sa pozrieť na komentáre a tam som našla zaslzených, tľapkajúcich “100%”, “svätá pravda” a podobne…

Zamrazilo ma. Pretože som “osvietená”, nekomentovala som – ale nie som zas až natoľko 😉 “osvietená”, aby som to prešla mlčaním!

Každý, kto sa čo len okrajovo zaoberal psychikou človeka, totiž vie, že to, čo cítime, môže byť buď autentické, alebo vovychovávané.

Napríklad je nám zima. Autentické. Cítime pohŕdanie. Vovychovávané.

A potom sú tu pocity ako nedôvera a strach, ktoré môžu byť jedno aj druhé. Napríklad sa bojíme niekoho, lebo nám urobil zle a bol silnejší ako my a nedokázali sme sa brániť. Alebo sa bojíme niekoho len preto, že vyzerá ako bezdomovec alebo feťák, hoci sme ani s jedným, ani s druhým ešte nemali osobnú skúsenosť.

Veľa z toho, čo cítime, závisí od referenčnej skupiny, v ktorej sa pohybujeme. Preto si napríklad politické strany, cirkvi či hnutia tak dobre rozumejú vovnútri a nerozumejú si s ostatnými “tam vonku”. Jednoducho zdieľajú isté predsudky a predpojatosti, ktoré “tí tam vonku” nezdieľajú – a preto “tí tam vonku” začínajú vyzerať podozrivo až nebezpečne.

To isté rodina, náš okruh známych, naša sociálna sieť. Zdieľame isté prístupy a preto istým spôsobom cítime. A pretože podobne cítia i tí ostatní v rámci nášho okruhu, upevňuje nás to v presvedčení, že máme pravdu – že sme “v práve”.

Vezmime si napríklad takých plochozemšťanov (flat-earthers; slovenskú verziu som si preložila najlepšie, ako som vedela). Navzájom sa podporujú v presvedčení, že Zem je placka, a vy im môžete hovoriť, prinášať fakty, obrázky a vysvetlenia – čo myslíte, presvedčíte ich?

Nepresvedčíte, pretože oni budú vnímať len to, čo očakávajú – a to plochú Zem. Všetky vaše dôkazy sa stanú len sprisahaneckou propagandou a “falošnými faktami”.

Vy ste hovorili – a oni cítili inak.

Príklad takéhoto “cítenia” som kedysi použila v knihe Voľný pád, kapitola Kto je tu debil? :

“A prečo si sa naštvala?”

“Lebo zasa niečo naznačoval!”

Noro sa zasmial. “Používaš slovo ‘zasa’. Takže ty si šla do situácie s očakávaním, že bude mať isté prejavy. Že bude do teba rýpať.”

“Asi áno,” vzdychla som.

“A čokoľvek on povedal, ty si interpretovala v zmysle týchto očakávaní. Očakávala si podryp a iróniu. Keby bol povedal ‘dobrý deň’, bola by si v tom vycítila posmech.”

Predpokladám, že ak ste sa dostali až sem 😉 , nepotrebujem vás presviedčať o nespoľahlivosti toho, že niečo nejak “cítime”.

To však neznamená, že máme naše cítenie ignorovať.

Nie; potrebujeme ho vziať na vedomie a ísť o úroveň hlbšie – položiť si otázku “prečo?” Prečo tak cítime? Zakladá sa to na minulých skúsenostiach, na niečom, čo sme niekde videli/počuli, na tom, že v našom svetonázore to doteraz absentovalo, či na predpoklade, ktorý je produktom nášho úsudku (“keď A, tak potom zaručene B”)?

Napríklad ja som vyrastala v dosť vysokej izolácii. Aby som dokázala nejako splynúť s davom, pozorovala som ľudí a ich reakcie na veci a potom som ich napodobňovala. Až som sa jedného dňa dostala do prostredia, ktoré bolo presvedčené, že si potrebujem nájsť partnera, a začalo mi podsúvať “vhodného kandidáta”. Najprv som len prevracala očami, potom som posmeškovala, potom ma ten tlak zvonka zviklal a začala som premýšľať, či by to predsa len nebol vhodný partner… Ľudia, mne sa ten chlap nepáčil! Nechcela som ho! Ale než som sa nazdala, bol pre mňa jediný na celom svete…

A čo bolo horšie, to prostredie túto taktiku uplatnilo aj na neho. V živote by nebol pozrel mojím smerom, lenže ku koncu už pozeral len tam a vodili sme sa za ručičky a plánovali sme si budúcnosť…

A potom prišla záchrana – zmenila som prostredie. Okamžite medzi nami nastali problémy (keď som z pôvodného prostredia vypadla a to stratilo dosah na mňa, zrejme sa ho snažilo dať dokopy s inou “vhodnou partnerkou”) a po pár mesiacoch sa to celé rozpadlo – a ja dodnes nechápem, prečo som ho vôbec začala brať ako partnera, hoci spočiatku som cítila, že sa mu treba vyhnúť… Spočiatku som cítila a potom som cítila inak, pretože “tlak prostredia”. 😕

Takže tomu, čo cítite, nedôverujte absolútne, ale to spochybnite. Nebojte sa! Nie je to výpoveď o tom, že by ste boli menejcennejší ľudia, lebo ani neviete, čo vlastne cítite… Pamätajte si: Pravda znesie akékoľvek spochybňovanie, lož však znesie len súhlas a potlesk.

Ak spochybníte svoje cítenie, dávate si šancu počúvať, čo ten druhý hovorí – a možno zistíte, že až tak netliape. 🙂

Autor: Sun Belangelo
Zdroj: eprakone.org

Sdíleno s laskavým svolením autora