Dokážeme prijať fakt, že nie sme dokonalí?

Dokážeme prijať fakt, že nie sme dokonalí? Nemyslím tým, že sa obviňujeme za to, že nie sme dokonalí, to je ďalší extrém, ale či vieme mať trochu súcitu sami so sebou. Vidieť sami seba a byť v mieri s tým, že sme nedokonalé bytosti. Máme svoje muchy, svoje dni, svoje nálady… A všetci občas padáme. A môžeme zase vstať. Učíme sa (snáď) z vlastných chýb a tým pádom robíme pokroky. To je to, čo tu všetci robíme. A som presvedčená o tom, že čím viac cítime súcit sami so sebou (nie ľútosť!) a čím viac praktizujeme sebalásku, tým viac vidíme ostatných ako bytosti, ktoré nesú svoje vlastné bremeno a robia to najlepšie, čo vedia.

Je to samozrejme oveľa jednoduchšie s priateľmi alebo ľuďmi, s ktorými nezdieľame spoločný domov, či život. Najbližšia rodina - rodičia, partneri a deti - to je práve úplne iná úroveň “testovania” nášho súcitu. Práve preto, že sú nám najbližšie sú našimi najväčšími učiteľmi.

A presne preto sme si ich vybrali.

S láskou,

Karin

Zdroj: cestaduseskarin