Utečenci a naše Osobné hranice
Posledné obdobie vnímam ako ma zaplavujú rôzne vlny pocitov v súvislosti s témou utečencov. Názor mám viacmenej nemenný. Nechcem, aby v mojej krajine žili moslimovia. To je všetko, čo k tomu môžem povedať. Tak to cítim z hĺbky srdca, nech sa na to pozerám akokoľvek. Ako žena sa na to pozerám i z pohľadu možných nepokojov napr. občianskych, kedy bývajú často ženy vystavené brutálnym znásilneniam a sexuálnemu mučeniu napr. ako to bolo v 90 rokoch v Juhoslávii. A to si robili Európania navzájom sami sebe. Pamätám si som ako bola u prababky ako malé dievčatko a sledovali sme správy z Balkánu. Nerozumela som tomu. Prababke vyhŕkli slzy a mala smútok a hrôzu v očiach. Povedala mi niečo takéto: „Dzifča, len aby to neprišlo k nám.“ Ona si totiž pamätala druhú svetovú vojnu, najmä koniec, kedy mali v záhrade vykopanú jamu, kde sa mohli skryť pred utekajúcimi nemeckými vojakmi. Ona si veľmi dobre pamätala, čo vojna prináša, i keď sa to jej rodiny v podstate nijako nedotklo.
Mier a pokoj sú veľmi krehké a vzácne veličiny. Príliš krehké na to, aby sme za ne dennodenne neďakovali a nebudovali ich každý deň odznovu. Čo však môžeme spraviť?
Muži a ženy v tom majú odlišné úlohy. Tam kde čakám, že sa slovanský muž postaví na moju obranu, obranu mojej krajiny, môjho domova a najmä hraníc, tam očakávam sama od seba zachovanie vnútorného pokoja a lásky, ktorá bude pevným pilierom pre mňa i moje okolie. Muž sa na obranu môže stavať telom, ale práve tu je miesto aj pre rozum, ktorý muži radi používajú. Silné telo a rozum dokážu veľa.
Ako sa však k situácii skutočne staviam? Čo robím ja, mladá, slobodná žena? Verím v svoju intuíciu. Kultivujem svoje city a vediem svoju cestu života podľa nich. Ženy sa nemôžu ubrániť svalmi a bojom ako muži. Sexuálne útoky zlomia každú z nás. Žena má však oveľa vzácnejší dar sebaobrany. CÍTENIE. Sebaláska mi ukáže kam majú viesť moje kroky. Ak si dovolím cítiť, čo je pre mňa najlepšie v každodennom živote, tu a teraz, kam zabočiť a čo urobiť skôr, čo neskôr a čo netreba, to mi je vedením, ktoré ma vždy vovedie do mieru a pokoja. Nech sa okolie čuduje, čo to robím, či nerobím, ak cítim, že je to správne, nepotrebujem potvrdenie zo strany okolia. Ak budeš cítiť uteč, tak utekaj, ak budeš cítiť skry sa, tak sa skryješ i s košíkom plným zásob a ak budeš cítiť, že máš zostať, tak zostaň. Ženy neveria svojmu telu, menia ho a manipulujú so svojou prirodzenou krásou, ale potom necítia, čo je pre nich skutočne to správne. Strácajú prirodzené inštinkty. Základný je pud sebazáchovy. Keď sa dívam na dnešné ženy prerobené, zmalované, vyholené, nežensky oblečené a mužsky mysliace a konajúce, plačem nad tým, aké sú tvrdé samé k sebe.
Verím, že intuícia, cítenie a citlivosť – bdelosť ženského tela je dostačujúci štít ochrany seba samej. Verím, že naše krajiny ostanú čisté, ak ostanú čisté naše túžby, túžby po domove a vrelom objatí. Nevidím to pesimisticky, ale necítim sa ani príjemne v tejto neistej dobe. O to viac ako žena. Pravdu povediac sa spolieham v mnohom iba na svoje cítenie. Sklamalo ma už veľa tkz. istôt a všeobecne uznávaných spoločenských názorov a nevidím bohužiaľ ani veľkú mužnosť v našich mužoch. Prepáčte muži.
Nechcem, aby tento článok vyznel pateticky či hystericky, ale pravda je taká, že skutočný mier tu na Zemi si nepamätáme. Patríme k vyvolenej hŕstke, k slabej tretine ľudstva, ktoré žije v materiálnom blahobyte a v relatívnej slobode. Je len na nás, čo bude s nami ďalej a či sme hodní skutočnej slobody a mieru, bohatstva života po ktorom tak túžime. Preto buďme bdelí, smelí, ale rozvážni a nezabúdajme, že život treba chrániť od pôdy na ktorej stojíme a ktorá nás živí, až po vzduch, ktorý dýchame. Zničili sme si veľa základných prírodných hodnôt a teraz je výzva prežiť na viacerých frontoch. Iba Nový človek 21. storočia vie ako to zvládnuť. Verím, že sme bližšie ako si myslíme. Pod silným tlakom je nutné sa rýchlo rozhodnúť a pod silným tlakom vznikajú najvzácnejšie drahokamy. Sme drahokamy…sme.

Ivana Jelemenská

 

 

FacebookTwitterGoogle+