ODKIAĽ BERÚ „SILU“ GURUOVIA?
Guruovia, duchovní vodcovia a iní, ktorých obdivujeme,rečnia  na javisku, vedú meditácie, rozpravy a odpovedajú na naše otázky. Mnohí z nás ich počúvajú bez predsudkov, mnohí iba zo zvedavosti, ale všetci u nich hľadáme to neuchopiteľné čaro a tajomstvo života. Skadiaľ teda berú títo „osvietení“ ľudia silu? Budete prekvapení, Od Nás!
Áno, je to tak, to my sme zdrojom sily mnohých guruov, pretože naša vlastná sila leží v našom nevedomí. Ak leží naša sila v našom nevedomí, zabudnutá, nevyužitá, je možno ju použiť cez zrkadlenie s druhými ľuďmi. Mnohí rečníci sami hovoria, že sú spontánni, nalaďujú sa na prítomnosť, na atmosféru v sále, sú citliví a stávajú sa kanálom kolektívneho nevedomia. Zjavujú to, čo ľudia potláčajú v sebe. Preto sú takí úspešní a nemusia byť vždy ani pravdiví. V podstate aj politici sú takí guruovia, alebo i hviezdy. Nejeden muzikant, spevák hovorí ako ho nabíja publikum, športovcov zase fanúšikovia… Vráťme sa k duchovným guruom.
Sama mám rada rôzne prednášky, webináre, rozhovory, sú pre mňa inšpiráciou a viem, že na podobnej ceste nie som sama. Vďaka za ne.  Pár krát som sama mala možnosť robiť prednášku, meditácie a viem, aká sila vstupuje do človeka ak vedie skupinu ľudí. Viem, aká sila do mňa vstupovala, keď som niekomu duchovne pomáhala, ako ma naplnila pokojom a nesmiernou silou. Ale tiež viem, že nebola moja. Zdroj tej sily bol mimo mňa. A tu je ten bod, ktorý je tak pre mňa podstatný. Je správne vykonávať duchovnú prax, liečiť, ak podporuje v ľuďoch pocit, že ich niekto spasí, zachráni, že je tu niekto, kto vždy vie a vie viac ako oni? Toto ma na duchovnej práci najviac odrádza, ak ľudia chcú vzhliadať a nie spolupracovať a hlavne nechcú pracovať sami na sebe.
V živote ma postretli mnohé skúšky tak ako mnohých, ale vždy som sa z nich dostala vďaka sebe. Hľadala som pomoc a radu i vonku, ale okolie mi radilo len to, čo bolo na ich úrovni vedomia. Ja som to však cítila inak a vždy som sa po svojom z toho nakoniec dostala. I keď mi nikto neveril. Dlho som túžila mať pri sebe svojho životného učiteľa. Žiadneho som nenašla a už ani nehľadám, verím len sebe, svojmu tichému cíteniu. A tiež viem, že veľakrát tí najbližší vám môže radiť horšie ako ktokoľvek iní, i keď vás svojím spôsobom milujú.
Východisko vidím v spolupráci a v zdieľaní. Už to začína byť viac citeľné aj v našej realite. Zdieľajme ako priatelia ako rovnocenní. Myslíte si, že je príjemné byť tkz. guruom a všetci vás sledujú, ako sa správate, ako a čo jete a ako vyzeráte… Priznám sa, že rada sledujem mnohých sk a cz učiteľov a ich obdivovateľov i neprajníkov, pretože sa tým môžem učiť o ľudskej podstate ega. Je to taká duchovná a 100% skutočná reality show. Neverím na ich osvietenosť, ale v ich ľudskosť. Beriem si z toho to, čo sa mi páči, čo ma posúva bližšie k sebe, inšpirujem sa. Často ma prekvapí skrytá rivalita, alebo zosmiešňovanie metód toho druhého. Často tiež mnohí duchovní učitelia zosmiešňujú i vegetariánstvo a prístup k jedlu. Ale pokiaľ si nevyriešime tento eko problém so stravou, dlho tu ako ľudstvo nepobudneme. Tým nechcem povedať, že vegetariánstvo je jediná cesta. Milujem živú stravu, ale sama za seba. Ja nie som športovec, pohyb mám rada tanečný a vychádzkový. Neposilujem, nebaví ma to. Ale nezosmiešňujem tých ktorí, to robia. Pestovať si svaly zdravým spôsobom je tiež istý druh duchovnej cesty a musím sa priznať, že najmä u mužov sa mi to skutočne páči.
Týmto článkom som chcela vyjadriť to, ako ľahko človek skĺzne vďaka prijatej sile od druhých do kolotoča ega. Z pohľadu zhora to musí byť veľmi zábavné. Hľadisko plné ľudí, ktorí nepočúvajú dostatočne svoj vnútorný hlas a nejaký guru, ktorý cez seba necháva prúdiť silu publika, ktorá mu dodáva sebavedomie, ktoré pravdepodobne stratil v detstve rovnako ako publikum, ktoré stratilo vieru vo vlastný úsudok tiež v detstve. Skutoční guruovia vám dávajú pocit, že vy ste jediným guruom svojho života, že vy ste tá sila.
Napriek tomu by som už rada žila v poguruovskej dobe, vo svete, kde múdrosť pramení z pravdy srdca, z pravdivého prejavu citov a múdrosť dieťaťa je rovnako cenená ako múdrosť starca. Kde hlas tichej ženy je rovnako dôležitý ako hlas robustného muža. Kde vôňa malého kvietku nie je menej ako vôňa ruže. V poguruovskej dobe sa nebudú ľudia navzájom posudzovať, pretože budú natoľko očarení vlastnou hĺbkou, že nechajú priestor i pre druhých, aby sa mohli ponoriť sami do seba a tak vyniesť na svetlo sveta niečo, čo bude prospešné všetkým. Preto naslúchajme sebe, norme sa do seba a hlavne sa milujme najviac v zraniteľnosti, tam je cesta k našej skutočnej sile…
Ivana Jelemenská