Matke Zemi

Mrazivá krása
novoročných dní
trblieta sa
v bielom snehu,
lúče slnka
dávajú jej
čistú silu, nehu.
Postáť chvíľu,
nádych, výdych…
ticho túžim.
Zavriem oči,
pokoj telom
rozlievať sa
sladký cítim.
Božie svetlo
priamo z neba
moje srdce otvára,
iskra rastie, násobí sa,
už ma celú presiahla.
Horí láska v mojom bytí,
dať ju ďalej,
iba lásku bez podmienky,
nech aj človek iný cíti.
Každou bunkou
tečie úcta
ku životu,
vďačnosť a aj pokora,
že tá Božia dokonalosť,
tá je vo mne,
že aj zo mňa vyviera.
Ten lúč svetla,
živej lásky,
ja viem
komu darujem.
Do srdca ho Matke Zemi
s radosťou už smerujem.
Prijala ma,
a to neraz
s otvorenou náručou.
V mojom tele sa mi dala,
spojené sme od vekov.
Keď pod ťarchou
temna stonám,
bolí ju to.
Tiež ma bolí,
keď sa jej zlo,
krivda koná.
Lebo ona je ja
a ja som zas ona.
Cítim to vo svojom srdci,
cítim to tak  srdcom jasne,
také je to jednoduché…
Ako by to mohlo
nebyť krásne?
Akože ťa nemilovať?
Neľúbiť tie hory, moria
kvet, strom, lúky…
a či ľudí, zvieratá,
keď si
v každom kúsku tela,
v každej hmote ukrytá.
Nevážiť si Matka Teba,
to je predsa
nevážiť si samu seba.
To je ako
keď si hladný
a pohŕdaš krajcom chleba.
Kiežby sme my,
tvoje deti
túto pravdu
v svojich skutkoch
vždy žili.
Kiežby ťarchy
ega svojho skazeného,
čo nám
konať lásku bráni,
navždy sme sa zbavili.
Dlžíme ti už tak veľa…
Lásku, nič viac,
iba to si od nás chcela.
Otvorme sa teda láske,
prijmime ju
do sŕdc znova,
aby sa v nich už navždycky
mocnou silou rozhorela.
Začnime
len dobro robiť,
iba tak
môžeme
Matke Zemi
seba vrátiť.
Ja , Ty, Ono,
tak jej
môžeš poďakovať,
tak jej lásku opätovať.

„Mária Búryová“

 

FacebookTwitterGoogle+