LÁSKA ČI ZAMILOVANOSŤ?
Jeeeeej, aký krásny pocit je náhle sa zamilovať do človeka, ktorý sa nám javí ako naša životná láska…. fúuuu, aké silné ohnivé pocity zažívame…. zopár týždňov…. ok, mesiacov max. A zrazu? tá vášeň, búšenie srdca a ružové okuliare kam zmiznú? Čo sa to „zrazu“ stalo?
Otázku si dávame: a čo ďalej? Chýba mi niečo z toho vzťahu…. čakáme, že sa objaví opäť to prvotné zamilovanie sa. Čakáme, riešime, možno si aj poplačeme, lebo nám CHÝBA „láska“….

V (nad)Láske nás zrazu prekvapí pocit a cítime, že sme sa naozaj zamilovali. Tak tíško, pokojne.

 

Možno ani nie je taká/ý, akú/akého sme si JU/HO predstavovali. Možno sme ju/ho ani nechceli zo začiatku. Možno sme si aj povedali: však ja som si predstavoval/a niekoho celkom iného…. Prečo???? Prečo sa TO deje?…. Veď ja nie JU/JEHO chcem!

A predsa…. s tou bytosťou sa cítiš dobre. V JEJ/JEHO prítomnosti je všetko tak prirodzené, jednoduché, krásne. Nie je potrebné, aby sa niečo dialo, nenaháňate sa za zážitkami. Tie si VYTVÁRATE VY SAMI…. Cítite pokojné naplnenie v každej chvíli…. či sa smejete a či plačete, či si oddychujete alebo sa hrajete a či pracujete…. STE V LÁSKE…. STE NAPLNENÍ…. STE V JEDNOTE…. STE

Vytvárate iný svet, predsa práve ten, po ktorom ste túžili od detstva, od nepamäti.
Zrazu všetko je tak jednoduché, tak prítomné, tak úplné, aj keď sa ti zdá, že veď sa nič ani nedeje, len SME

 

Ako keby nám s ňou/s ním bolo akosi dobre….
Ako keby sme sa cítili aj bez nej/neho v Láske….
Ako keby sme od nej/neho nič neočakávali – JE „len“ dokonalosť ….
Nie na uzdravenie našich bolestí ju/ho potrebujeme, ani nie na zahnanie našej vlastnej samoty….

….ale si vnímame, že
jej/mu môžeme dávať – seba takých, akí SME,
môžeme spolu tvoriť iný svet
v celistvosti,
v najväčšej radosti,
v zranení a zraniteľnosti,
možno aj v boji so samými sebou,
v pokore, ktorú cítime k Životu,
k tej najsilnejšej energii vďačnosti v svetle nás všetkých – ku LÁSKE

 

Lebo….
keď sa pozrieme do JEJ/JEHO očí, vidíme seba….
v svetle JEJ/JEHO očí SOM DOMA….
s ŇOU/s NÍM som v dokonalej celistvosti….
učíme a učíme sa LÁSKE….
učíme sa milovať, milovať SEBA a milovať sa navzájom….
učíme sa, ako opäť ľúbiť….

Ľúbiť nie vášňou, nie v extáze. Nie.

Tá Láska, ktorej sa Dvojplamene navzájom učia, JE trpezlivá, tichá, pokojná, jemná – odpúšťajúca, prítomná, plnej energie, sily, zázraku a predsa ladne tancujúca, úprimná, čistá a ÚPLNÁ.

Nesúdi, iba prúdi.
Neočakáva, iba dáva.
Miluje a sa usmieva.
JE nežná a nádherná.
NEKONEČNÁ….

okh.

 

Prevzaté z : FB Dvojplamene

Jeeeeej, aký krásny pocit je náhle sa zamilovať do človeka, ktorý sa nám javí ako naša životná láska…. fúuuu, aké silné ohnivé pocity zažívame…. zopár týždňov…. ok, mesiacov max. A zrazu? tá vášeň, búšenie srdca a ružové okuliare kam zmiznú? Čo sa to „zrazu“ stalo?
Otázku si dávame: a čo ďalej? Chýba mi niečo z toho vzťahu…. čakáme, že sa objaví opäť to prvotné zamilovanie sa. Čakáme, riešime, možno si aj poplačeme, lebo nám CHÝBA „láska“….

V (nad)Láske nás zrazu prekvapí pocit a cítime, že sme sa naozaj zamilovali. Tak tíško, pokojne.

 

Možno ani nie je taká/ý, akú/akého sme si JU/HO predstavovali. Možno sme ju/ho ani nechceli zo začiatku. Možno sme si aj povedali: však ja som si predstavoval/a niekoho celkom iného…. Prečo???? Prečo sa TO deje?…. Veď ja nie JU/JEHO chcem!

A predsa…. s tou bytosťou sa cítiš dobre. V JEJ/JEHO prítomnosti je všetko tak prirodzené, jednoduché, krásne. Nie je potrebné, aby sa niečo dialo, nenaháňate sa za zážitkami. Tie si VYTVÁRATE VY SAMI…. Cítite pokojné naplnenie v každej chvíli…. či sa smejete a či plačete, či si oddychujete alebo sa hrajete a či pracujete…. STE V LÁSKE…. STE NAPLNENÍ…. STE V JEDNOTE…. STE

Vytvárate iný svet, predsa práve ten, po ktorom ste túžili od detstva, od nepamäti.
Zrazu všetko je tak jednoduché, tak prítomné, tak úplné, aj keď sa ti zdá, že veď sa nič ani nedeje, len SME

 

Ako keby nám s ňou/s ním bolo akosi dobre….
Ako keby sme sa cítili aj bez nej/neho v Láske….
Ako keby sme od nej/neho nič neočakávali – JE „len“ dokonalosť ….
Nie na uzdravenie našich bolestí ju/ho potrebujeme, ani nie na zahnanie našej vlastnej samoty….

….ale si vnímame, že
jej/mu môžeme dávať – seba takých, akí SME,
môžeme spolu tvoriť iný svet
v celistvosti,
v najväčšej radosti,
v zranení a zraniteľnosti,
možno aj v boji so samými sebou,
v pokore, ktorú cítime k Životu,
k tej najsilnejšej energii vďačnosti v svetle nás všetkých – ku LÁSKE

 

Lebo….
keď sa pozrieme do JEJ/JEHO očí, vidíme seba….
v svetle JEJ/JEHO očí SOM DOMA….
s ŇOU/s NÍM som v dokonalej celistvosti….
učíme a učíme sa LÁSKE….
učíme sa milovať, milovať SEBA a milovať sa navzájom….
učíme sa, ako opäť ľúbiť….

Ľúbiť nie vášňou, nie v extáze. Nie.

Tá Láska, ktorej sa Dvojplamene navzájom učia, JE trpezlivá, tichá, pokojná, jemná – odpúšťajúca, prítomná, plnej energie, sily, zázraku a predsa ladne tancujúca, úprimná, čistá a ÚPLNÁ.

Nesúdi, iba prúdi.
Neočakáva, iba dáva.
Miluje a sa usmieva.
JE nežná a nádherná.
NEKONEČNÁ….

okh.

 

Prevzaté z : FB Dvojplamene

http://www.gaia2010.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=1676:laska-i-zamilovanos&catid=25:aktualne-nove-lanky&Itemid=45