ČO TO OBNÁŠA BYŤ ZÁCHRANÁROM (ZÁCHRANCOM) DUŠÍ V DNEŠNOM SVETE? – Ján Bálint
Rozmýšľam, preciťujem ako začať dnešné písanie. Je milión možností a viem,  som presvedčený, že sa to týka veľa ľudí. Aby ste ma pochopili, o čom to bude. Napíšem krátky príbeh, ktorý viacerým bude pravdepodobne pripomínať vlastné životné skúsenosti.

Si niekto, kto niekoho miluje. Spoznali ste sa a zrazu tam bola veľká láska. Cítiš v sebe že ťa potrebuje. Si jeho, alebo jej záchranca.  Schúli sa do tvojho náručia kde cíti bezpečie, ochranu, istotu, nehu, pochopenie. Držíte sa neustále za ruky aby ste cítili jeden druhého. Každý z vás vníma v sebe niečo iné ale dôležité je, že ste šťastní. Jeden je šťastný nakoľko už nie je sám a druhý, lebo sa nedávno rozišiel a myslí si, cíti,  že táto láska vylieči jeho/jej poráňané srdce. Veď prečo nie? Konečne máme niekoho, kto sa o nás tak nádherne stará. Počúva naše životné príbehy, chce a aj pomáha rehabilitovať našu minulosť. Snaží sa s láskou dosiahnuť dokonalé spoločné žitie.

 

Obaja cítite šťastie, prídu aj nejaké skúšky, ktoré bravúrne zvládnete. Ste šťastní. Myslíte si, že konečne máte jeden druhého a nikto a nič vás už nerozdelí. Záchranná akcia ale pomaly prichádza ku koncu. Srdce toho druhého je vyliečené.  Začína vnímať viac a viac svoje vlastné potreby. Zo začiatku to prichádza ako nejaká nespokojnosť. To, čo doteraz bolo v poriadku a koľkokrát sú to boli len maličkosti, zrazu sa zmenili na veľké záťaže. Potichu sa vkráda do spoločného života nové jednostranné rozhodnutie. Potrebuje sa osamostatniť, ísť ďalej vlastnou cestou. Nevie ako to povedať, tak naznačuje, skúša. Prichádza koniec. Jedného dňa ti zahlási že odchádza a nikto a nič ho/ju nezastaví.

 

Tvoje doráňané srdce nechápe, čo sa to vlastne stalo. Plačeš, reveš od bolesti. Možno ste plánovali spoločné žitie, svadbu. Dohodli ste sa ako budete spolu fungovať, možno aj pracovne. A zrazu koniec. Ona/on musí ísť preč, lebo to tak cíti. Nedokáže ti nič vysvetliť. Počúvaš  čo ona/on všetko nechce, no nič konštruktívneho z nej/z neho nevyšlo. Vie vôbec čo chce? Nadarmo si aj na základe jej/ jeho slov „čo nechce“ pokúšal navrhnúť možnosti ako by sa to dalo riešiť. Nie. Rozhodnutie je pevné a odchádza z nášho (tvojho) života. Niekedy pre istotu vymaže číslo z mobilu, zruší fb, nechce nič vedieť, vidieť. Chce ťa rýchlo a úplne vymazať z vlastného života.

 

Veľa ľudí pozná podobné životné príbehy, kedy sa do seba zamilujú, žijú spolu nejaký ten čas a zrazu z nepochopiteľných dôvodov jeden z nich odchádza a zanechá za sebou spúšť, bolesť, doráňané srdce. A je to jedno či si niekoho našiel, alebo nie. Má dôvod jednoducho odísť.

 

Prečo? Prečo je to tak? Prečo niektorý z nás to prežili už aj viackrát? Napáda ma veta „ za dobrotu na žobrotu“ alebo „ urob koňovi dobre a osere ti plot“. Prečo, prečo, no prečo?????

 

Pracujem s ľuďmi, pomáham im riešiť ich fyzické či psychické bolesti a rovnako som to zažil aj ja. Tak hľadám odpovede. Išiel som do hĺbky a niečo som našiel. No asi najviac odpovedí som nachádzal po čase, keď som sa konečne mohol pozrieť na všetko z nadhľadu.

 

Viem, že nikto z nás nie je dokonalý a máme svoje drobnosti na ktorých budeme určite ešte pracovať, alebo už pracujeme. No nikdy to nie je na rozchod. Tak prečo? Našiel som jednu príčinu.  Príčina je veľmi jednoduchá. Na nejakej úrovni neukončený predošlý vzťah. Náš nový partner, partnerka potrebuje len záchranára, ktorý mu/jej pomôže na určitú dobu kým nezačne cítiť vlastnú sebaistotu. Dá sa povedať, že im  pomáhame, podržíme ich, dáme im všetko čo len potrebujú aby boli opäť šťastný. No vtedy nevieme, že sme v ich živote len dočasne. Pomáhame im, aby sa posilnili natoľko, aby mohli neskôr vystúpiť z našej  záchrannej pomoci pre vlastné ambície, potreby. Cítia opäť vlastnú silu a už nás nepotrebujú. Odchádzajú a hotovo.

To je práca záchranára duší, ktorý naplno pomáha, aby niekto bol opäť šťastný. Zachraňuje, lieči, vylieči. A hotovo? Určite nie. Podľa mňa sa obaja trápia naďalej. Záchranár nechápe prečo sa to stalo, nakoľko všetko by urobil pre toho druhého. Vysvetľoval, bojoval až do konca, aj  ustupoval, ale nepomáha to. A ten druhý, nejakú tú dobu podvedome a možno aj vedome vie, čo to urobil a tak sám seba klame, prečo to bolo potrebné. A fakticky si vytvára vlastnú falošnú liečivú ilúziu, že je na správnej ceste.

 

Všimli ste si? Najčastejšie neustále najviac aktivity vytvára záchranár pre šťastie, harmóniu, lásku a ten druhý sa len vezie. Ten sa stará len o seba aby bol vyliečený. Občas sa síce pridá a pokúša aj vizualizovať spoločné bytie. Zo začiatku sa to trocha aj darí, no po celú tú dobu je to len ilúzia, ktorá nakoniec praskne ako balón. Prečo je to tak? Lebo si často nevážime toho človeka, ktorý pre nás urobil všetko, aby sme obaja boli šťastný.

Momentálna doba je krásna, ale zároveň aj zvláštna. Je to ale len uhol pohľadu, nakoľko sa učíme nové veci. Myslím teraz na slobodu a bezpodmienečnú lásku. Záchranár buď podvedome, niektorý už aj vedome vie, že nič mu iné neostáva, jedine prijať tento stav. A v rámci bezpodmienečnej lásky dať tej druhej osobe slobodu. Viem, ľahko sa to píše a ťažko sa to prežíva. Zbytočne by záchranár hromžil. Lepšie je hľadať odpovede, aby sa čím skôr vyliečil z psychickej traumy a aby mohol ďalej existovať.

 

Konečne keď sa dokáže pozrieť na túto časť svojej minulosti bez emócií z nadhľadu, poprípade na všetky svoje podobné osobné drámy, zrazu nájde spoločné rysy svojich chýb. Pravdepodobne uvidí svoje záchranárske sklony pre druhých. Bolo by dobré s celou vážnosťou a úprimnosťou sa pozrieť na to, prečo má tieto sklony. Čo mu chýba, čoho sa bojí, čo ho trápi. Určite sa dostanete do svojho detstva, kde určité časti výchovy vaši rodičia zvládli tak ako to zvládli, no vo vás to vyvolalo reakciu chrániť, zachraňovať.

 

Samozrejme, že niečo určite súvisí aj s minulými životmi, či karmou. To všetko sa už dá riešiť, nakoľko konečne už vieme, čo a prečo robíme. Prečo reagujeme tak ako reagujeme a hlavne v láske. Vieme, prečo máme záchranársky – spasiteľský komplex. Myslíte si že  patrí  k podmienečnej alebo nepodmienečnej láske? Chceme zachrániť a vlastniť, či nie? Skúste si na to odpovedať sami. Samozrejme odpovede budú u každého iné, lebo sme sa už možno poučili. Budúcnosť nám to ukáže. Sme tam, kde sme. Robme hlavne jedno. S láskou v srdci odpúšťajme všetkým, i sebe. Ďakujme za lekcie, za ponaučenia a začnime tvoriť novú, krásnu a šťastnú vlastnú budúcnosť. Ako sa hovorí „ Vrana k vrane sadá“ a tak uvidíme koho si k sebe pritiahneme a či sme sa dostatočne poučili.

 

S láskou pre nás všetkých

Janko

 

 

Pre http://gaia2010.sk/ 22.1.2015 napísal  Ján Bálint. Tento článok môže byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len pre nekomerčné účely, pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem za pochopenie.

 

FacebookTwitterGoogle+

Kategorie:

Články, Ostatní